Už od malička som mala k Taliansku a taliančine blízko. Spôsobené to bolo tým, že ocina to už od mladosti k Taliansku vždy určitým spôsobom ťahalo. Sám sa učil po taliansky, doma nám často hral Eros Ramazzotti. Má tiež rád talianske jedlo a taliansku náturu s ktorou sa mal možnosť zoznámiť počas práce v Nemecku.
A tak aj ja, ako dcéra svojho otca som raz chytila do rúk knihu Taliančina pre samoukov a zahĺbila sa do tajov tohto krásneho jazyka. Vydržalo mi to ale iba chvíľu a hoci som na Erosa nezanevrela, nikam sa môj vzťah k Taliansku nijak extra nevyvíjal.
Bola som v Taliansku párkrát zo školy či na dovolenke a páčilo sa mi tam asi tak ako na každej inej dovolenke. Ale dohovoriť sa tam bol možno väčší problém keďže po taliansky som vedela akurát „Ciao“, „Come stai?“(=Ako sa máš?) a samozrejme „Bella“(=krásavica, krásna). To po nás pokrikovali talianski chlapci zopár krát v Bibione.
Zlom nastal pred pár rokmi keď som dostala pozvanie od kamarátky na svadbu do Talianska. Brala si Taliana a svadba sa mala odohrať v jeho dedinke, kúsok od mora. S nadšením som prijala a o niekoľko mesiacov neskôr som strávila nezabudnuteľný víkend v Taliansku.
Čo sa ale stalo bezprostredne po tom ako som sa z Talianska vrátila? Toto bol začiatok mojej cesty k taliančine. Opäť som sa vrhla do učenia sa taliančiny a tentokrát už s omnoho väčším odhodlaním a nasadením. Tých pár dní v Taliansku nám (mne aj ďalšej kamarátke) natoľko učarovalo, že sme sa rozhodli naučiť po taliansky. Za cieľ sme si dali zvládnuť to do cca dvoch mesiacov, pretože potom sme sa mali opäť stretnúť s našou kamarátkou a aj Talianmi. Tentokrát sme ale chceli byť už schopné aj normálnej a plnohodnotnej konverzácie.
Ak sa chcete naučiť rýchlo a ľahko po taliansky aj vy, prihláste sa na náš kurz!